137th Annual HG → 6. den | SEZNAM

Wednesday, July 10, 2019

Selector Fusecoil

[ selektah fjúzkójl ]

 

Player: Fenhrier

FC: Charles Melton


Tesserae: 7 | Defense: 10

Contact: fenhrier@gmail.com

Age: 18


Token: “remove before flight” štítek 




level [ 0 ] • credits [ 0 ]

osoba nic nevlastní


Predispozícia jeho chladného emočného spektra, naproti ľuďom s podobnými mentálnymi vlohami, je epicentrom všetkých jeho zručností a znalostí. Naučil sa zo všetkého vyťažiť maximu, po všetkých stránkach. Je jedno aká situácia nastane, vždy je schopný si z nej niečo odniesť, či už mentálne, alebo fyzicky. Práve toto z neho robí skutočného génia. Všetky vonkajšie podnety, ktoré prídu do kontaktu so Selectorom, prejdú v jeho hlave hĺbkovou analýzou, v ktorej si prepočíta najlepšiu možnú odpovede na danú situáciu, a to s minimalizovaným citovým faktorom. Niekto by tu mohol vidieť podobnosť s profesionálnymi splátcami, ktorým vždy venoval špeciálnu pozornosť a obdiv, i keď vo svojej svojskej podobe. To v jeho ponímaní znamená, že sa im chcel podobať, konkurovať im a prekonať ich. Hoc Tretí kraj nedisponuje takými rozsiahlymi možnosťami tréningov, ako ich susedia v Jednotke, Dvojke, či Štvorke, robil pre to už od štrnástich rokov maximu. Nikde sa tu len tak nepovaľujú oštepy, alebo meče. Celkovo tu nie sú sprístupnené žiadne skutočné bojové materiály. Napriek tomu sa dokázal vytrénovať na celkom slušnú úroveň. Nikdy nečakal, že by sa reálne do Hier aj mohol dostať, mal predsa v losovaní minimum papierikov so svojím menom, robil to viacmenej sám pre seba. Všetko to začalo atletikou. Behanie, či lezenie nevyžadovali žiadne extra nedostupné pomôcky. Začalo to len tak sporadicky, postupne to prerástlo do hobby. Šplhanie prvýkrát to spozoroval v záznamoch zo starých hier a celkom sa mu to zapáčilo. Cítil, že má dosť dobrú koordináciu mysle a tela na to, aby to mohol zvládnuť. Jeho narcizmus a túžba po dokonalosti ho napokon po prečítaní vhodného množstva odbornej literatúry o tomto adrenalínovom športe ku skale. A tamtadadá, prekvapivo mu to išlo. Uzly, ktoré si uviazal na popruhy s karabínami ho držali pevne, pádov bolo menej, než očakával. Táto disciplína mu zlepšila celkovú vytrvalosť, posunula prah bolesti výrazne vyššie. Pre Selectora dnes nie je problémom zabehnúť polmaratón denne, alebo vyšplhať sa svojpomocne, aj bez istenia, na tri tucty vysokú skalu. V pätnástich rokoch si nadizajnoval a vyrobil vlastnú kladkovú kušu z kovových súčiastok z miestnej skládky. Nebolo to nič special, sprva išlo len o akýsi voľnočasový projekt. Používal ju, ako každý správny mladý ašpirujúci sociopat, na streľbu po malých hlodavcoch. Nikto mu na to nikdy neprišiel, pretože svoje úlovky venoval ich domácej mačke. Vzhľadom na jeho nadpriemernú výšku a robustnú stavbu tela, za čo vďačí najmä dobrej genetike, je schopný uniesť veľa ťažkého materiálu naraz. V súboji telo na telo by zrejme dokázal súpera prevaliť na zem, alebo minimálne veľkými rukami odsotiť preč. Spôsob akým dokáže zahladiť stopy spolu so schopnosťou ovplyvňovať mienku o ňom, je skutočne ohromná. Hoc žije pestrý vnútorný život, socializácia mu nie je až tak vzdialená, v prítomnosti ľudí s jemu podobnou inteligenčnou úrovňou sa cíti veľmi pohodlne. Je skôr poslucháč, než rozprávač. Do diskusie zasahuje v prípadoch, keď ju chce usmerniť svojou cestou. Pri takom niečom je nevyhnutná manipulácia, ktorú má vymajstrovanú na perfektnú úroveň. A na záver by sa ešte patrilo opomenúť jeho vzťah ku technike, pretože to je niečo, v čom skutočne vyniká. Bez ohľadu na to, že zatiaľ videl len málo arén, kde by sa to dali jeho vedomosti uplatniť, dokázal by s tým niekoho zabiť. Všetko čo sa týka počítačových systémov, elektroniky, prúdu, výbušnín etc., dokáže využiť na eliminovanie nepriateľa.


Selector je prototypom človeka s príliš vysokou hladinou nezdravého sebavedomia, čo z neho na prvýkrát nezvyknú ľudia cítiť. Práve jeho špecifický druh egocentrizmu býva často predpokladom na medziľudský konflikt. Vo svojej self-pity zvykne robiť neracionálne závery, odstrkovať od seba ľudí bez nejakého vysvetlenia. Neznamená to ale, že by nebol mentálne statický. Skôr je to ako tichá voda, ktorá sa v ňom veľmi dlho hromadí, než je jej dosť natoľko, aby pretrhla emočnú hrádzu v jeho vnútri. A keď sa táto “voda”, v podobe jeho hnevu, valí, berie so sebou všetko rad radom. K tomu sa viaže aj schopnosť získania si ľudí na svoju stranu, či celková ich potreba. Nie vždy sa dá prežiť na vlastnú päsť. Nie je úplne známe, či Selector tomuto faktu rozumie, keďže kde sa dalo, vo svojom živote razil vlastnú samotársku cestu. Ak si nájde spojencov, je vysoká pravdepodobnosť, že ich zradí, alebo opustí už po pár dňoch. Nerád sa totižto viaže na ostatných. Jediný, na koho sa vždy vedel plne spoľahnúť bol práve on sám. Ako bolo spomenuté vyššie, Tretí kraj nie je rozhodne žiadna výhra v rámci možností prípravy na Hry. Okrem vlastnoručne vyrobenej kuše, či kuchynského noža nevie zatiaľ ovládať nič iné. Jeho šance na výhru by mohli porásť, keby sa v aréne nachádza nejaká elektronika, ale na to sa spoľahnúť nedá. Neprehliadnuteľná stavba jeho tela má za následok, že len ťažko splynie s okolím. Je vysoko pravdepodobné, že sa nebude vedieť dostať cez úzke otvory, alebo chodiť potichu po špičkách, ak to bude situácia vyžadovať. Ani trochu nie je zvyknutý na nedostatok základných ľudských potrieb. Jedlo a voda mu nikdy nechýbali, nemal ich potrebu zháňať, či pripravovať. Nemá poňatia aká rastlina je jedovatá, ktorá je jedlá. Čistotu vody vie tiež predpovedať azda len na základe jej priezračnosti. Dá sa predpokladať, že aj keby mal možnosť sa o tom v tréningovom centre dozvedieť niečo viac, odignoruje to. S tým je spojená aj jeho abstinujúca základná znalosť prežitia mimo ľudského pohodlia. Založiť oheň sa pokúšal raz, pričom sa mu podarilo odtrhnúť si necht z ľavého malíčka. Pri troch rokoch neprofesionálneho neisteného lezenia na skaly, taktiež nadobudol pár nepekných zranení. Pri toľkých opakovaných úrazoch sa stal oveľa náchylnejší na vykĺbenia kĺbov, a to napríklad na prstoch, či ramenách. Mimo samotných Hier, treba ešte raz zabrúsiť do jeho povahy. Nedá sa predvídať, ako bude schopný získať sledovateľov Hier na svoju stranu. Nikdy nemusel vystupovať pred veľkým davom, ktorý sa tak ľahko ovplyvniť nedá. Zostáva nejasné, či jeho verbálne schopnosti, šarm a inteligencia je niečo, čo si obyvatelia Kapitolu dokážu vážiť natoľko, aby ho sponzorovali.


Vonku mrzlo a tí, ktorí mohli, sa ukrývali v komfortnom teple svojich vykúrených domovov. Stále skracujúce sa dni mali za následok, že ľudia upadali do čoraz väčšej apatie ošumelých temných zimných dní. Piaty december teda nebol ani zďaleka pozitívnym dňom pre väčšinu obyvateľov Panemu. Navzdory tomu sa tu i tam našla malá iskra oprávnenej nádeje, tak ako je tomu vždy. V rodine Fusecoilových bolo od rána rušno. Príchod prvorodeného potomka málopočetnej rodiny je vždy dôvodom na oslavu, a preto sa v neveľkej spálni s baldachýnovou posteľou zhlučila malá skupina najbližších príbuzných, v snahe obzrieť si malé dieťa omotané do hodvábnej prikrývky. Do tlmeného šera nočnej lampy vstúpila žena v rokoch, naklonila sa nad novorodenca v rukách jeho matky a tichým hlasom sa spýtala: “Už si mu vybrala meno?” Čerstvá mamička súhlasne prikývla, pričom z jej pohybov vyžarovala akási zmes únavy, radosti a pýchy. “Selector,” poznamanela vyčerpane, zatiaľčo si voľnou rukou popravila prameň vlasov padnutý do synovej perinky. “Notak, nechajte ju si oddýchnuť.” zahriakol staršiu ženu, už-už pripravenú pýtať sa ďalšie nepodstatné otázky, Selectorov otec sediaci skonča postele. A tak prišiel na svet jediný potomok Onyxa a Regretie. Jeho detstvo bolo presne také, ako jeho prvé chvíle po narodení. Bol dieťa uložené v hodvábe chrániacom ho pred diskomfortom okolitého sveta. Panem možno nebol ideálnym miestom na život pre všetkých, no pre túto malú rodinu, zvlášť pre Selectora, áno. Bolo mu dopriate len to najlepšie, a to počnúc vzdelaním, končiac materiálnym zabezpečením. Mal možnosti ako málokto, čo si nie vždy plne uvedomoval, alebo minimálne za ne nebol tak vďačný. “Na čom teraz pracujú tvoji rodičia?” mladá blondína podáva práve otvorenú tabličku bielej čokolády do rúk Selectora spolu s otázkou. Sediac na streche domu, hompáľajúc nohami vo vzduchu, pozoruje kŕdeľ kačíc letiacich v tvare písmena V, križujúcich temnúcu oblohu farby krvavého pomaranča. “Nič zaujímavé, ty sa pochvál, Rubera,” asi dvanásťročný Selector, umlčaný pozlátkom ukrývajúcim sladký poklad, si do dlhých prstov schmatol čokoládu a začal ju lámať na malé štvorčeky. Nemal záujem sa o svojich rodičoch rozprávať. Nikdy s ním netrávili ani polovicu času, čo venovali robote, pričom v poslednej dobe sa to ešte gradálne zhoršovalo. Čokoláda pre neho nikdy nebola tak sladká, keď mal myslieť na veci, ktoré ho stresujú. Preto ju aj teraz posúval z jednej strany úst do druhej s akousi nevôľou. Kedy bol vlastne naposledy čas, kedy sa mu venovali? “Oh, Kamikaze,” dievčina zagúľala očami v jamkách, “odkedy nie sú humanoidi zaujímavé?” Zavďačiť sa mu bolo časom tak náročné, ako bolo zastihnúť jeho rodičov v čase, kedy sa mu mohli venovať. Celé dni trávil s knihou položenou v lone doma na gauči, alebo sa vonku túlajúc s partiou jeho kamarátov, vlastniacich podobné rodinné zázemie a mindset tomu jeho. V škole ho naučili všetko o programovaní, pripravili ho na jeho rodičmi predom vybranú cestu technika, hoc z veľkej časti to boli veci, ktoré sa už dávno dočítal v otcových knihách. Selector nejavil nikdy záujem o žiadne remeslo, pretože v svete jeho ideálnej bubliny by najradšej ani nepracoval. Peňazí v domácnosti bolo dosť pre troch, dokonca aj bez reziev na horšie časy. Ak bolo niečo v čom vynikal, bol to intelekt. Sociálny aspekt svojho života redukoval do takej miery, že sa stretával len s ľuďmi, čo mu boli po vôli a robil to, čo mu bolo príjemné. “Nepremýšľal si nad tým piatkom?” dievčina z predchádzajúceho obrazu, teraz asi o päť rokov staršia, sprevádza Selectora po dlhej školskej chodbe priamo ku jeho skrinke. Napriek dlhým svižným nohám má čo robiť, aby dorovnala krok vysokého atletického mladého muža. “Fúha, piatok hovoríš?” začal v hlave loviť všakovaké možnosti, kombinácie výhovoriek, popri zadávaní číselného kódu do malého zámku šatňovej skrinky. Bol v tom naozaj dobrý. Vie ľuďom podať informácie tak, aby mu dôverovali, čo patrične často zneužíva, a to bez výčitiek atakujúcich jeho svedomie. Dievčina ho však pozná príliš dobre: “Áno, Kamikaze, piatok!” Apeluje naň s istou dávkou nátlaku a rumencom v oboch lícach. “Čo si taká nervózna?” hlúpo sa zaksichtí. Hladiac do zrkadla s rukami vo vlasoch, je teraz príliš interesovaný sám sebou, aby viedol rozhovor na úrovni. Možno to je tým, a možno len rád dostáva ľudí do krajných situácií. Už dávno sa necíti byť skľúčený nepriazňou osudu a prehliadaním zo strany rodiny. Jeho obranný mechanizmus bol manipuláciou okorenený intelekt, ktorý ako Judášov bozk venoval každému, čo mu začal liezť na nervy. Bol to varovný signál. Presne to sa snažil dať najavo Rubere. I keď vedela aký je, schválne to prehliadala, aby v ňom našla kus dobrého človeka. On sa ju snažil odkopnúť. V istom zmysle schválne, v istom nevedome. Rád striedal tých pár kamarátov, čo mal, pretože sa pri tom cítil mocný. Na druhej strane si nikdy nevedel priznať, že to robí z omnoho hlbších dôvodov, ako je pocit sily. Keďže psychológiu nikdy nerešpektoval, nemohol ani len tušiť, že svoje terajšie vzory správania prebral na základe predchádzajúcich skúseností. Opúšťal iných, lebo sám sa cítil byť opustený. Keď sa cíti najviac v strese, zahlcuje sa prácou. Vytesnenie okolia pre neho nie je teda cudzí pojem. Ako všetko, čo ľuďom ubližuje na psychickej pohode, aj toto začalo malými neškodnými krokmi. Sú ľudia, ktorí smútok zaháňajú alkoholom, on ho potláčal programovaním. Postupom času to prerástlo do väčších projektov. V ťažkých časoch našiel svoje svetlo na konci tunela vo vytváraní počítačových vírusov. Deštrukcia ho istým spôsobom upokojovala, spolu s faktom, že on je dosť mocný na to, aby spôsobil chaos. Faktor anonymity pri tomto celom zohráva tiež veľmi dôležitú rolu. Nikdy nechce byť v popredí priamo, nestojí o slávu. Na druhej strane vyžaduje veľkú dávku rešpektu voči jeho osobe. Ľudia, ktorí mu to nie sú ochotní trpieť, ho nezaujímajú a vyhadzuje ich zo svojho mierneho patetického života ako starú rozžuvanú žuvačku bez chuti, pričom si potrpí na tom, aby sa tak aj cítili.

other worlds

stranger2s.jpg https://lh3.googleusercontent.com/Pw0zB0hurIqLYe3Dbii8mgZ8-m5myKuUtsQ2qtwficdo5n9uKQvLA3mzvOkjh7iL3CUXJzXut2adFoTqKA=w200-h92