Wednesday, July 08, 2015

Rosie Alisee Wayne

 


FC: Zoey Deutch

Mentor: Claudia Riqueti

Victory year: 127th Annual Hunger Games

Hobby: Běhání, opravování věcí


Age: 22


Token: Prsten ze starého drátu


[ rouzí alisý vejn ]



credits [ 3 100 ]

 osoba nic nevlastní


[ before the Hunger Games ] Ako malá bola Rosie veľmi dobrá v basketbale. Venovala sa mu až do svojich jedenástich rokov, kedy jej zistili chorobu, kôli ktorej s ním musela prestať. Možno by sa niekto čudoval, že dievča ktoré strávilo dosť dlhú dobu v nemocnici niečo vie. Ona je však veľmi dobrá v boji zblízka. Najviac jej to ide s katanou a s mečmi alebo nožmi podobné nej. Vie narábať s čakrami a vrhacími nožmi, no nie vždy trafí svoj cieľ. Keď ako chorá preležala celé dni v posteli, čítala knihy. Najprv len také, aké zvyčajne dievčatá v jej veku čítali, neskôr prešla na knihy zaoberajúce sa technikov, vedou a výskumom. Večer dlho do noci sedela nad kopou kníh a snažila si z nich zapamätať čo najviac. Rosie sa už odmalička javila ako chytrá hlavička, tak ako by sa to dalo povedať o väčšine z Tretieho kraja. Ako trinásťročná už vedela opraviť rádio alebo jednoduchšie veci. Keď sa jej zdravie zlepšilo, otec jej sľúbil, že ju naučí narábať so sekerou. Najprv ju učil len ju držať, neskôr prešli na sekanie dreva a keď mala Rosie štrnásť, konečne si mohla vyskúšať aj boj s ňou. Aj napriek svojej chorobe sa snažila dať do tréningu všetko. Najprv začala chodiť len na krátke prechádzky niekde do prírody, neskôr začala pravidelne behávať, aj keď jej to doktori neodporúčali. No tiež nie na dlhé trate, aby sa nezadýchala. Tiež vie loziť po stromoch, naučila sa to ešte keď bola malá. Ako o malej o nej viacerí hovorili, že je ako zo železa. Keď odniekiaľ padla, nikdy ju nič nebolelo a ona si na nič nesťažovala. Rosie má jednu dobrú výhodu. Keď sa na ňu ostatní pozrú, vidia slabé a bojazlivé dievča. Zdanie však klame, Rosie bola už odmalička silné dievča. Ani za svet sa nechcela vzdať svojho sna, že raz pôjde do Hier a vyhrá ich. Je húževnatá, nikdy sa nevzdáva a vždy musí dosiahnuť svoj cieľ. Vôbec sa nezdá byť výbušná, na ostatných ľudí sa snaží byť čo najmilšia a priateľská. Vždy je pokojná a v dobrej nálade. Verí len ľudom, ktorých dobre pozná, alebo ktorých si poriadne "preklepla". Vie na oko odhadnúť, či to na ňu ostatný len hrajú, alebo či sa im dá veriť. Na to že má pätnásť, niektorým ľudom pripadá omnoho staršia. To, že prekonala ťažkú chorobu a takmer zomrela v nej vyvolali ešte väčšiu potrebu čo najviac si užiť život.

[ the days after ] Veľa nových vecí sa naučila hlavne vo výcvikovom centre v Kapitole. Vďaka tomu je dnes oveľa zručnejšia vo vrhaní nožov, čo jej nikdy nešlo úplne najlepšie. Tiež sa naučila narábať s kopijou ktorú nikdy pred tým nedržala v ruke. Nielen tam sa niečo naučila, mala na to príležitosť aj v aréne, kde na vlastnej koži zistila ako prežiť v prírode a ako využiť veci v nej. Ona tam toho veľa nemala, keďže jej aréna bola len jedna veľká snehová guľa. Odvtedy má oveľa rýchlejšie zmysli a všetko si najprv dobre premyslí, než niečo spraví. Už jej pár ľudí povedalo že na nich pôsobí inak, to možno aj preto, že Rosie po víťazstve vzrástlo sebavedomie a snaží sa všetko brať len z tej lepšej stránky. Nebojí sa niekomu poriadne vynadať a povedať čo si o ňom myslí. Jedno z toho najlepšieho čo sa jej mohlo stať je to, že jej dávna choroba sa akoby prepadla pod zem a už sa nevrátila. Aj preto môže Rosie častejšie behávať a cvičiť. Behanie sa po čase stalo dokonca jej koníčkom. Chodí behávať skoro každé ráno do mesta, lesa, roste všade kde sa len dá.


[ before the Hunger Games ] Určite najväčšou slabinou pre Rosie sú jej nevlastní rodičia. Keby sa im niečo stalo, nikdy by sa s tým nezmierila. Nikdy nemala možnosť spoznať pravých rodičov, ani po tom nejako veľmi netúži. Medzi jej svetlé stránky nepatrí trpezlivosť. Nedokáže obsedieť pár minút na jednom mieste bez toho, aby začala niečo robiť. Je aj veľmi tvrdohlavá povaha, často si nedá povedať a poradiť, vždy si presadzuje svoj názor. Nemôže utekať na dlhú diaľku. Síce vie bežať rýchlo, no po chvíli sa zadýcha a často sa stane, že sa nemôže poriadne nadýchnuť. Vtedy musí mať pri sebe inhalátor, jej verného priateľa, bez ktorého by asi neprežila. Rosie má panický strach z veľkého hmyzu a slizkých plazov. Je ten typ človeka, ktorý keď zbadá čo i len malého pavúka, začne pišťať a jačať ako zmyslov zbavený. Nikdy by si ani žiadneho chrobáka alebo červa nedala do úst, to by asi radšej umrela od hladu. Nemá rada veľké výšky, stromy a nižšie skaly jej problém nerobia, no keby mala stáť na kraji 50 metrovej priepasti, chytila by ju panika. Veľký problém by jej robili luky, nikdy nemala možnosť vyskúšať si strieľanie z neho, vlastne žiadny ani nikdy nedržala v rukách. Ďalšia jej nevýhoda je to, že by nedokázala zabiť nejaké malé dieťa, alebo protivníka, ktorý sa zdá byť slabý, vystrašený a ešte k tomu bez zbrane, ako mala možnosť niektorých takých vidieť v predchádzajúcich ročníkoch. Ona proste nie je ten chladnokrvný zabijak ktorý by masakroval každého, kto mu príde pod ruky. Pravdaže kôli výhre je jasné, že musí zabíjať, len tým nie je úplne nadšená.

[ the days after ] Sú ľudia, ktorí majú po Hrách z niečoho strach, ktorého sa nemôžu zbaviť do konca života. A Rosie je jednou z nich. Pre výhru musela vziať niekoľko životov a sama si priznala že si zabíjanie užívala. No teraz jej to je úprimne ľúto, pretože zistila že sa z nej stal chladnokrvný zabijak, čo by si ona o sebe nikdy pred tým nepomyslela. Často sa v noci budí s hlasitými výkrikmi a celá vyplašená, no vždy ju príde upokojiť jeden z rodičov. Má desivé sny buď o mŕtvych telách splátcov ktorý sa jej chcú pomstiť, alebo o ľadových mŕtvolách ktoré ju prenasledujú cez celý les. Po tom ako sa vrátila domov má občas nečakané výkyvy nálad. Niekedy je to stále to isté milé a usmievavé dievča ako predtým, no niekedy zasa celý deň nevyjde z izby a nechce s nikým hovoriť, alebo proste na niekoho len tak vybuchne. Jej slabiny sa vlastne nejakom veľmi nezmenili, ani ich moc nepribudlo, no ani nezmizli.


[ before the Hunger Games ] Rosie sa narodila žene, ktorá nikdy nechcela dieťa. S manželom sa teda rozhodli, že ju dajú na adopciu. Ešte ako malá strávila dva roky v detskom domove, čo si ani vďaka svojmu veku nepamätá. Jedného dňa sa zapáčila mladému páru, ktorý si ju vzal domov. Rosie mali nadovšetko radi, starali sa o ňu ako len mohli, to aj z toho dôvodu, že oni nikdy nemohli mať deti. Skrátka, brali ju ako vlastnú. Rosie si žila pokojný a šťastný život, až do jej jedenástich rokov. Ten deň sa začal ako každý druhý. Rosie išla po škole na tréning basketbalu, no uprostred hry zrazu dostala niečo podobné astmatickému záchvatu a nemohla dýchať. Našťastie onedlho pre ňu prišla záchranka. Vzali ju do nemocnice, kde ju stabilizovali. Jej rodičia tomu nechápali, nedokázali si vysvetliť, čo sa jej stalo. Na ďalší deň ich čakala smutná správa. Doktor im potvrdil, že Rosie zostávajú maximálne dva roky života. Jej mama sa skoro zrútila, ako keby jej zabodli klinec do srdca. Rosie strávila nasledujúcich pár týždňov v nemocnici, no neskôr ju pustili domov. Ona sama vedela o svojej chorobe, no nerobila si z toho veľkú hlavu. Snažila si čo najviac užívať život, ako sa to len dá. Jej rodičia by pre ňu spravili všetko na svete, len aby bola šťastná. Keď mala dvanásť rokov, otec ju začal učiť bojovať. Rosie postupne začali čoraz viac zaujímať vedecké knihy a knihy o technických vynálezoch. Už ako trinásťročná dokázala opraviť lampu alebo starý televízor. Na Rosie najprv vôbec nebolo vidieť, že je chorá, až do jedného dňa, kedy zasa dostala záchvat a skoro sa udusila. Lekári jej odporúčali brať lieky a byť v kľude. Rosie preto musela prestať s tréningom a čoraz viac sa venovala knihám. Jej choroba ju pripravila o veľa vecí. O basketbal aj o dovtedy skvelý život. Jej zdravotný stav sa postupne čoraz viac zhoršoval, Rosie bola každý deň čoraz viac vyčerpanejšia. Pokožka jej zbledla a objavili sa jej tmavé kruhy pod očami, až by niekomu mohla pripomínať upíra. Celé dni preležala na nemocničnej izbe, pripojená na hadičkách a každý deň do nej pchali nespočetné množstvo liekov. Vďaka tomu nemala možnosť nájsť si veľa priateľov, jej domovom sa stala nemocnica. Jej rodičia sa nemohli pozerať na to, ako ich dcéra trpí. Jednu noc sa Rosie zastavilo srdce. Tú noc sa jej život pokúšalo zachrániť niekoľko doktorov. Už to vyzeralo, že Rosie to neprežije, keď vtom jej organizmus začal zdravo pracovať. Doktori si nevedeli vysvetliť ten zázrak. Po niekoľkých týždňoch sa Rosie zdravie zlepšilo natoľko, že mohla ísť zasa domov. Doktori jej to síce neodporúčali, no ona zasa začala trénovať. Začala sa učiť narábať s katanou, s tou jej to ide asi najlepšie. Neskôr vyskúšala sekeru, s ktorou jej to trvalo trocha dlhšie, najprv sa ju totiž musela naučiť správne držať, aby sa s ňou sama neporanila. Obaja rodičia sú na ňu hrdí, podporujú ju vo všetkom čo robí. Až keď mala štrnásť, prezradili jej že je z detského domova a že sa jej praví rodičia vzdali. Rosie to nejako príliš nezasiahlo, začala ich mať rada o to viacej, je im vďačná za to, že si ju vzali. Veď bez nich by možno ešte stále trčala v decáku. Ešte sa občas stane, že Rosie dostane menší astmatický záchvat, no na to má inhalátor. Čoraz viac začala chodiť von, dlhé prechádzky na čerstvom vzduchu jej len prospievajú. Znova sa začala stretávať s novými aj starými priateľmi. Je priateľská povaha, keď ju niekto poriadne nevytočí, nemá dôvod vybuchnúť ako časovaná bomba. Až na jej pätnáste narodeniny začala uvažovať, že sa raz sama prihlási do Hier. Rodičom to povedať nechce, nechce ich tým zraniť, no ona sama verí v to, že by mala šancu vyhrať.

[ the days after ] Po Hrách sa toho v Rosiinom živote veľa zmenilo. Vďaka víťazstvu si so sebou domov odniesla slávu a bohatstvo na zvyšok svojho života. Cíti sa ako znovuzrodená, kapitolskí doktori naozaj vedia robiť zázraky, pretože bez nich by domov prišla s niekoľkými jazvami na tele. Niektorí čo ju v Treťom kraji poznajú, vravia, že sa z nej po príchode stal iný človek. Či chcela alebo nie, aréna ju rozhodne nejako zmenila. Je to stále ten istý milý usmievavý človek ako vždy, no predsa len má občas chvíľky kedy s chce byť sama a s nikým ani neprehovorí. Doma ju však po príchode čakalo veľa prekvapení, tým najväčším bol pre ňu malý braček Tom, ktorého si rodičia adoptovali. Rosie to dojalo až k slzám, pretože si spomenula na svojho spojenca ktorého videla umierať. Ďalšie prekvapenie bol pre ňu nový dom. Ešte pred mesiacom by si ani len nepomyslela, že by mohla žiť v takom luxuse. Do domu si okamžite nasťahovala rodičov, ktorí sú na ňu nesmierne hrdí. Pamätáte si ešte na jej chorobu kôli ktorej skoro prišla o život? Po tej dnes už nezostalo nič. Niekedy premýšľa, či to bolo tou arénou, alebo ju doktori v Kapitole nejako zázračne vyliečili. Nech je to už akokoľvek, Rosie sa vďaka tomu mohla pokojne odhodiť svoj inhalátor do koša. Svoje bohatstvo si hneď začala naplno užívať. Ako prvé si zaobstarala šľachtenú mačku Nelly, ktorá jej často robí spoločnosť. Začala častejšie behávať a posilovať, keďže s dýchaním už problém nemá. Za pomoci rodičov si v meste otvorila vlastnú malú firmu na opravovanie vecí. Možno by sa niekto čudoval, koľko toho mladé 15-ročné dievča dokáže. Veľmi sa teší z výhody chodiť do Kapitolu a aj ju často využíva. Hlavne sa nevie dočkať na jej prvý rok kedy bude môcť robiť mentora niekomu z jej kraja.


other worlds

https://lh3.googleusercontent.com/Pw0zB0hurIqLYe3Dbii8mgZ8-m5myKuUtsQ2qtwficdo5n9uKQvLA3mzvOkjh7iL3CUXJzXut2adFoTqKA=w200-h92