Tuesday, June 16, 2015

Tom David

[ tom dejvid ]

 

Player: Jarci

FC: -



Contact: jaroslav.auxt@gmail.com

Age: 18 deceased - pád ze skály


Token: Ručně vyráběný náhrdelník


Toma možno opísať množstvom slov, či už pozitívnych alebo negatívnych. Prirodzene sa snaží, aby prevažovali tie pozitívne. Tom je odvážny chlapec, ktorý sa nebojí len tak nikomu postaviť. Vyzerá staršie, teda aspoň mu to všetci z jeho okolia hovoria. Je to verný priateľ, za svojimi priateľmi si stojí, nenechá ich len tak na pospas osudu, keď im hrozí nejaké nebezpečenstvo, alebo sa nachádzajú v bezvýchodiskovej situácii. Dosť ľudí si Toma obľúbilo vďaka jeho obetavosti, a priateľskosti, bohužiaľ našli sa aj taký, ktorí to len chceli zneužiť, a Tom nie je práve z tých, ktorý by to odhalili, keďže podľa neho je prirodzené pomáhať ostatným. Očividne nie všetci sú taký. Raz sa partia nevybúrených chalano v pustila do jeho najlepšieho kamaráta, (mal vtedy asi štrnásť rokov) a samozrejme ako správny priateľ to nechcel nechať len tak a chcel kamarátovi pomôcť, no boli to starší chlapci, a bolo ich viac a tak prirodzene nemal šancu. Hrali sa s ním ako mačka s myšou, čo ho poriadne vytočilo. Domov odchádzal s modrinami, kamarát to isté, ale doma sa nepriznal, čo sa stalo. Veď tam by ho zbili tiež, jeho otcovi sa totiž nepáči, keď sa jeho syn mláti s kýmsi na ulici. Tom bol na seba po tom incidente dosť naštvaný, bol toho názoru, že nemôže nič dosiahnuť, keď ho dokáže zmlátiť akási pouličná banda vagabundov. A tak sa rozhodol pre tréning, aby po prvé trochu schudol, pretože mál z čoho a po druhé aby zmocnel a narástli mu svaly. A tak začal, naj skôr len behávať, pretože jeho kondička bola žalostná. Avšak Tom je občas vážne lenivý človek, a po týždni ho to nejak prešlo a prestal s tým. No po roku, akoby sa niečo zlomilo, sa do toho pustil opäť. Tentokrát už aj s kamarátom. Ráno si pred školou privstali, aby si mohli isť zabehať, poobede prišli zo školy a dvíhali rôzne predmety, ktoré mali akože predstavovať závažia z posilňovne, ktorú však akurát tak videli v telke, v piatom kraji o nej mohli len snívať. Celkom sa im darilo, a navzájom si pomáhali a podporovali sa. Potom prišiel nápad, čo tak skúsiť to s nejakými zbraňami? Najskôr to bolo len tak pre zábavu, no ako dospievali, čoraz viac si uvedomovali to, že hry tu skutočne sú, a nikdy nevedia, kedy sa v nich môž u ocitnúť. Začali trénovať s tým čo bolo po ruke, čiže nože. Zo začiatku to bolo ťažšie a pár krát mali chuť vzdať to, no nakoniec trpezlivosť priniesla svoje ovocie a teraz zasiahnu terč s takmer stopercentnou presnosťou. Ak aj nie, tak väčšinou je to nejakých 5-10 centimetrov od toho čo si priali. Tých desať je síce už dosť, ale stále lepšie ako nič. No po nožoch si povedali, že by to chcelo niečo iné, veď s nožmi to vie skoro každý, všetci si ich môžu zohnať doma z kuchyne a trénovať s nimi. V škole v knižnici našli akúsi knihu o zbraniach, a podľa nej si začali vyrábať svoje vlastné, a aj keď neboli až také dokonalé, mohli sa s nimi naučiť aspoň základné pohyby. A o tých, ktoré nedokážu provizórne vyrobiť, aspoň čítajú. Nakoniec si teda zaobstarali oštep a luk, + kamarát odkiaľsi zohnal dýku (stále to odmieta prezradiť). Tomovi to ide osobne najlepšie s tým oštepom, pretože s lukom si nie je až taký istý, niekoľko ich polámal, pretože nevydržali to napätie, s ktorým napínal lanko, s inými zase nevedel byť tak presný. S dýkou si rozumie lepšie, ale na jeho vkus pri jeho používaní je potrebný až veľmi blízky kontakt, no nezanedbal ani tú a ide mu to s ňou celkom od ruky.


K Tomovým slabinám patrí od malička strach z tmy. Keď bol malý, nedokázal ani zaspať bez toho, že by nemal zapnuté svetlo v izbe, alebo pri ňom niekto nesedel. Samozrejme, ako dospieval uvedomoval si, že je to ponižujúce a na smiech, keď sa pomaly už teenager bojí tmy, a tak sa rozhodol so svojim strachom bojovať. Potuloval sa v noci po dome, len aby si dokazoval, že sa už viac nebojí, alebo vystrájal podobné hlúposti. Nakoniec sa mu to celkom podarilo, no ešte stále mu stuhne krv v žilách, keď sa uprostred noci ozve z neďalekého lesa zavýjanie vlka alebo iného zvieraťa. K Tomovým slabinám možno teoreticky priradiť aj tú obetavosť a chuť pomôcť každému, keďže nie každý ju príjme s dobrým úmyslom a s úmyslom niekedy pomôcť na oplátku jemu. Počas tréningu s kamarátom sa toho Tom naučil dosť, no stále sa nájde to čo nevie. Behanie na dlhé trate si nacvičil v pohode, na to je v piatom kraji miesta neúrekom, no horšie je to s lezením sa stromy, keďže tých je tu pomenej, a chlapci sa neodvážili opustiť bezpečie kraja, a ísť za plot do lesa. A teda šplhať mohli len po nociach, ale čo sa človek naučí, keď si ledva za svitu mesiaca dovidí na špičku nosa a nie to kam dáva nohy? Uspokojili sa teda s tým, že vytrénujú ruky zdvíhaním závaží a nohy behaním, a ak by už niekedy došlo na šplhanie, hádam sa to nejako porieši samo, alebo s nejakým zázrakom na ten prekliaty strom vylezú. Keď párkrát behali v rámci tréningu zastavili ich mierotvorcovia a vyzve dali čo to robia, a kam sa tak ponáhľajú. Museli im zaklamať, že to robia len pre svoje zdravie, veď keby im povedali, že trénujú pre prípadnú účasť v hrách alebo že chcú zmlátiť tých, čo kedysi zmlátili ich tak by skončili na námestí a dostali by pár rán bičom, alebo v tom horšom prípade kdesi za mestom s guľkou v hlave. Našťastie sa nič také nestalo, a tak mohli pokračovať vo svojom tréningu. Tom musí vždy spávať osamote, pretože tak neskutočne chrápe, že vedľa neho dokáže zaspať len málokto. Pravdaže on tomu neverí, a keďže on spí, jemu to môže byť tak jedno. Najhoršie na tom je to, že to vždy príde tak nečakane. Len tak vedľa vás spokojne odfukuje a zrazu to príde. No proste ten kto je vedľa neho zažije &scar on;ok. Najhoršie je, že Tom nevie, ako sa má toho zlozvyku zbaviť, a tak jednoducho každý večer dúfa, že nasledujúcu noc nebude chrápať tak nahlas, že svojim chrápaním zobudí polku domu.


Tom sa prišiel do tohto nepokojného sveta na začiatku novembra. Jeho rodičia asi museli mať zaujímavého Valentína, no späť k nemu. Už od malička sa zaujímal o svoje okolie, a ako každé malé dieťa bombardoval svojich rodičov kopou otázok, prečo, načo, začo... Proste ako každé malé dieťa chcel vedieť všetko. Keďže sa narodil do rodiny pomerne bohatej na piaty kraj, nemal problémy s peniazmi, že by musel jedlo hľadať po kontajneroch alebo že by si musel hľadať podradné práce. Proste si spolu s rodinou spolunažívali v harmónii, až kým neprišli jeho prvé hry. Počas toho žrebovania bol úplne vystresovaný, nechýbalo veľa a mohli ho odtiaľ niesť preč na nosidlách. No zvládal to, a postupne si na to zvykal, teraz sklízeň bere ako samozrejmosť, aj keď rozhodne nie je príjemné ísť tam len tak bojovať na život a na smrť, aj keď povedzme si na rovinu, víťazovia sa potom majú ako prasa v žite. Spravia si výlet po Paneme, raz za rok sa pretrčia v telke, za čo im padnú nejake peniaze a tak sa to opakuje dookola. Ale za akú cenu, veď víťazi musia niečo urobiť, aby vyhrali, nie je to len tak. A tak aj keď pomyslenie na to, že by vyhral hry bolo lákavé nikdy nenabral odvahu prihlásiť sa ako dobrovoľník do Hier. Tých ľudí obdivuje to áno, ale nemá za potrebu byť ako oni. Ak mu osud dožičí, tak v pokoji dospeje doma v kraji a ak nie, tak sa uvidí. Tom má svoju rodinu (dve mladšie sestry), ktorú miluje, a položil by za ňu hádam aj vlastný život. Svojim mladším sestrám pomáha s učením do školy, rodičom zase s prá ;cami okolo domu, brigádu si zatiaľ nezháňal, pre neho sú čiastočné úväzky nič, on verí len pevnej pracovnej dobe, z ktorej ho len tak nevyhodia kedy si zmiznú, a on skončí na ulici ako prašivý pes, veď je to predsa ponižujúce. Radšej si s kamarátmi niekam výjde a užíva si mladosť, veď sú to možno jeho posledné okamžiky života, keďže na tomto svete nie je isté nič, jedine to, že všetci raz zomrú.

other worlds

stranger2s.jpg https://lh3.googleusercontent.com/Pw0zB0hurIqLYe3Dbii8mgZ8-m5myKuUtsQ2qtwficdo5n9uKQvLA3mzvOkjh7iL3CUXJzXut2adFoTqKA=w200-h92